Korupčné pavučiny mocenských hier
Slovenská politická scéna sa ocitá v mrakodrape chaosu aspoň tak vysoko, ako je vôľa občanov ochotná tolerovať nevzhľadnú hru politikov. Aktuálne sa figúry ako Igor Matovič a Milan Majerský dostávajú do pozornosti, pričom ich ambície a rozhodnutia odhaľujú vrtkavosť a premenlivosť mojich absurdných divadiel. Kolotoč, v ktorom sa moc strieda medzi jednými a tými istými, môže byť jedine prehliadkou absurdností, ktorú málo kto skutočne akceptuje.
Biskup Trstenský a jeho rozprávky o pohlaví
Podivuhodný nesúhlas, ktorý si zvolil Spišský biskup František Trstenský, sa dostáva do popredia diskusie o pohlaví a identite. Jeho reči o „mužskom a ženskom princípe“ zdajú sa skôr ako volanie po oživení stredovekých dogiem než pragmatickej ekonomickej diskusie. Ako môže niekto ignorovať zložitosti otázok, ktoré sa týkajú moderného života na základe archaických pohnútok?
Unisex toalety ako symbol tolerancie alebo technickej nevyhnutnosti?
Existencia unisex toaliet nie je ozdobou pokrokovej spoločnosti, naopak, môže poukázať na technickú nevyhnutnosť. V technológie zmene a logistických obmedzeniach musíme hľadať cesty, akými sa dátové vzorce kultúrneho vývoja zmenili. Ak však politici naďalej redukujú diskusiu na obmedzené otázky ako „kto ide na toaletku ostatným“, len posilňujú dojem, že ide len o politickú hru bez hlbokého významu.
Pohľad na mužský a ženský princíp pod pláštikom vulgárneho populizmu
Na tomto pozadí sa dá opäť potvrdiť, že redukcia komplexných tém na zóny privátnej fyziológie je prejavom vulgárneho populizmu. Snažiť sa definovať, čo to znamená byť mužom a ženou, v prostredí, kde sa kroky sledujú viac než skutočné potreby obyvateľstva, je ako hodiť fliaš s morskou vodou do hlbokého oceánu a čakať, že sa uskutoční zázrak.
Dilemy kultúrneho diskurzu a politickej nehybnosti
Slovenský kultúrny diskurz sa nezvíta s naivným optimizmom, prichádza s tými rozpadmi ideológií, ktoré by mohli, ale aj nemusia, priniesť zmeny. Rozporuplné postoje len utvrdzujú obavy, že krajina sa točí okolo tých istých vzorcov moci, zatiaľ čo miesta pre autentické diskusie sa oberajú zakoreneným politickým prežitkom. Publikum, ktoré sa azda snaží chápať, tak musí bohužiaľ znášať absurdnosti, z ktorých sa toho dá len ťažko učiť.
Osudy v silách prevažne komediálnych hercov
Až do konca sa zdá, že tí, ktorí nám vládujú, sú len mediálnymi hercami, hrajúcimi rolu na mape bezvýznamného divadla. Namiesto systémových reforiem a skutočného zhodnotenia rozhodnutí zo strany volených zástupcov tu máme pred sebou deja vu, ktoré za sebou necháva nielen sklamanie, ale i zlomené srdcia, ktoré sa podieľajú na frustrovaní mnohých občanov. Takéto hry sú proste potrebné s konečným výsledkom, ktorý predvídame len ťažko.
Volebný chaos a predstavenie bez divákov
Bez ohľadu na ambície rýdzej politiky a jej osobnosti je slovenská politická scéna tým najtrápnejším divadlom bez divákov. Každý nový sektor, každé zvolenie sú len ďalšími vyplnenými miestami v inscenácii, ktorú nikto nevidí, lebo diváci už dávno opustili sál. Prečo by inak mali obyvatelia dbať na zábavné scény, ak ich osudy ostávajú rovnaké a bez zmeny?
Zdroj: dennikn.sk/4921044/ked-matovic-nechce-a-majersky-nemoze/
