Prečo nás niekedy viac pohorší súcit ako násilie
Emócia odporu dokáže prehlušiť súcit. V mnohých prípadoch to nie je prejav zlého charakteru, ale skôr psychologický reflex, ktorý sa môže zmeniť len v momente, keď sa pred nami objaví konkrétna osoba v zložitých okolnostiach. Takto sa odráža zložitá psychológia ľudských reakcií na násilie a súcit.
Jedna žena, ktorú poznám, sa celý život vyznačuje vznešenými hodnotami. Je starostlivou matkou, ochotnou susedou, osobou, ktorá by v núdzi pomohla iným. Vždy žila v súlade s ideálmi, ktoré jej odovzdali rodičia a učitelia: „Nerob druhým, čo by si nechcel, aby robili tebe,“ „Maj súcit,“ „Odpúšťaj,“ a „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“ Avšak, v praxi sú tieto hodnoty niekedy testované. Počas tragických udalostí, akými sú vysokoprofilové vraždy, jej hodnovernosť hodnotení podlieha skúške.
Napríklad, keď sa dozvedela o objatí prezidentky Zuzany Čaputovej a Romana Samotného krátko po vražde Juraja Vankuliča a Matúša Horvátha, rozhodla sa vyjadriť svoje pocity takto: „To bolo hnusné. Prečo ho objala? Veď to je homosexuál. To nemala robiť.“ Tento nepríjemný komentár odráža skôr jej názor na sexualitu obete než na samotný aktuálny prejav súcitu prezidentky voči smútiacej rodine.
Je zaujímavé, že namiesto hnevu nad počinom vraždy alebo smútenia nad tragédiou stratili toto ženy a akceptovali iba svoj odpor. Nevyjadruje to len jej osobný názor, ale hovorí to o širšej kultúrnej atmosfére, kde je niekedy súcit vnímaný ako provokácia a nielen ako znak ľudskosti.
V tejto kultúrnej dynamike sa odráža, ako je ťažké pre mnoho ľudí preniknúť za hranice svojich predsudkov. Môže to naznačovať hlboké predpoklady postavené na reakciách voči iným, ktoré majú korene v osobných alebo spoločenských normách. Pre mnohých je jednoduchšie cítiť hnev a zaznačovať morálnu nadvládu voči objektom, než prijať a zakomponovať do svojho myslenia zložitosti a grayity pocitov, ktoré môžu ísť ruka v ruke s ľudskosťou.
Podobnou otázkou je, prečo sú niektorí obetami násilia objektom zloby a odporu, zatiaľ čo iní sú oslavovaní alebo chránení. Niekedy sa to odvíja od individuálnych nielen predpokladaných, ale aj skutočných predsudkov voči inakosti či odlišnosti. Tieto okolnosti nám ukazujú, ako veľmi potrebujeme prehodnotiť naše reakcie a pohnútky, ak chceme skutočne naplniť ideály lásky a súcitu, ktoré nám boli odovzdané.
