Rodičia nemusia byť animátormi každej detskej činnosti, hovorí psychologička
Dieťa pri zložitejšej hre niekedy nepotrebuje navigáciu rodiča, ale skôr jeho prítomnosť. Vďaka tomu totiž cíti istotu a dôveru. Detská psychologička Mária Tóthová Šimčáková však upozorňuje, že z rodičov sa nemajú stať animátori každej činnosti, ktorú dieťa robí.
„Potrebujeme ho poznať a vďaka tomu vedieť, kedy je správna chvíľa opustiť hrový priestor. Mala by to byť taká amplitúda – po čase sa vrátite, pozriete sa, čo dieťa robí, a pochválite ho za veci, ktoré postavilo alebo vymyslelo. To vám opäť dá šancu na chvíľu sa z hry vzdialiť,“ vysvetľuje psychologička.
Hra je základná činnosť dieťaťa
Hra je pre dieťa základnou činnosťou, a to hlavne do šiestich rokov. Ako uvádza odborníčka, ak sa dieťaťa spýtame, či sa hrá, odpovie áno, nech robí čokoľvek. Platí to dokonca aj pri obliekaní a jedení.
„Všetko, čo sa okolo dieťaťa deje, môžeme za určitých okolností považovať za hru, ak ho v tom motivujeme a vytvárame mu určité súvislosti. Pri hre sa učí, zlepšujeme mu ňou slovnú zásobu, ale súvisí s ňou aj veľmi veľa vecí, ktoré sa týkajú mentálneho a kognitívneho rozvoja,“ hovorí Mária Tóthová Šimčáková.
Hrová činnosť však podľa nej znamená pre dieťa predovšetkým zábavu. Dieťa spoznáva svet cez to, čo s ním robíme, čo mu ponúkame a čo samo objaví. „Platí to aj opačne. Keď sa ako rodičia zameriame na hru dieťaťa, máme šancu spoznať, ako vníma svet, čo si myslí a čo nám ukazuje. Dokonca nám môže prehrať situáciu z reálneho života a my mu na tomto scenári vieme ukázať, ako by ju mohlo riešiť a čo by mohlo urobiť,“ dodáva.
Význam hry s rodičmi a rovesníkmi
Pri hre s rodičmi a s rovesníkmi ide o dve odlišné kategórie, ktoré majú svoj vlastný význam. Keď má dieťa vedľa seba rodiča, často mu to dodáva pocit istoty a dôvery. Spoločná hra rodiča a dieťaťa vytvára základné puto, a preto dieťa často hovorí, aby sme sa s ním išli hrať.
Okrem hry s rodičmi však dieťa chce aj to, aby sa pripojilo k hre svojich rovesníkov a dokázalo s nimi komunikovať. „To je oveľa ťažšia zručnosť. Ako rodičia totiž vychádzame deťom v ústrety a hráme podľa ich pravidiel. Ak má panáčik nejakú rolu, my ju uhráme. Len čo sa však dieťa pripojí do skupiny rovesníkov, má to oveľa ťažšie, pretože deti robia menej kompromisov,“ objasňuje psychologička.
Dieťa tak často pri rovesníkoch zmení svoju pozíciu a rolu v porovnaní s tým, ako sa hrá s rodičmi. Doma je väčšinou direktívne, viac organizuje a riadi, no pri kamarátoch môže byť úplne iné.
Prítomnosť namiesto navigácie
Ako príklad uvádza situáciu, keď syn stavia lego podľa návodu, vyberá si kocky a dokáže to robiť úplne sám. Vyžaduje však, aby bol rodič s ním v miestnosti. Môže tam len sedieť a čítať si knihu, ale musí tam byť.
„Dieťa niekedy nepotrebuje našu navigáciu, ale vyžaduje si prítomnosť a súčinnosť. Má návod, podľa ktorého môže stavať, ale nechce byť v tej hre samo. Rodičovská rola je často aj o tom,“ hovorí Mária Tóthová Šimčáková.
Deti sú podľa nej veľmi intuitívne. Keď syn možno nadobudne pocit, že stráca pozornosť rodiča, prirodzene ho do hry zapojí. „Niekedy mám vyslovene pocit, že to predstiera a pýta sa: ‚Tatino, kde je táto kocka?‘ Kým sa k nej dostanem, sám ju nájde. Chce vás zapojiť, aby ste neboli mimo hry,“ uzatvára psychologička.
