Katarína Bajcurová: Musela som sa od SNG úplne odstrihnúť. To, čo sa tam deje, mi nerobilo dobre
Plietli sa slovenskí umelci a umelkyne vždy do politiky? Presadia sa ľahšie tí, ktorí sú spoločensky angažovaní? Kde je hranica medzi kolaboráciou a kompromisom? Sú dejiny umenia spravodlivé v tom, kto sa do nich napokon dostane?
„Postoj autora a jeho spoločenská pozícia sú vždy súčasťou diela. Nedá sa to oddeliť,“ hovorí Katarína Bajcurová, historička umenia a riaditeľka Centra vied o umení SAV. V rozhovore hovorí o tom, čo ju priviedlo k umeniu, ako vnímala rozdelenú umeleckú scénu počas normalizácie a prečo sa jej ťažko pozeralo na odchod stovky bývalých kolegov a kolegýň zo SNG, ktorú kedysi viedla.
„Nie som presvedčená o tom, že to bolo dobré riešenie, no za vinu to dávam ministerke Šimkovičovej. Ona to nechala zájsť tak ďaleko, že galéria prišla o svojich najlepších ľudí,“ hovorí.
Dokáže vás dobré umenie ešte stále nadchnúť?
Áno. Aj keď mám už rokmi zrejme aj nejaký profesionálny odstup, rada ho na seba nechávam pôsobiť a niekedy to býva veľmi silné. Nedávno som bola na konferencii v Štokholme, navštívila som Galériu Thiel, ktorá vznikla zo súkromnej zbierky bankára Ernesta Thiela a je tam najväčšia zbierka diel Edvarda Muncha vo Švédsku. Nie je taký slávny náhodou, jeho diela sú naživo naozaj mimoriadne pôsobivé.
V lete 2024 ste po odvolaní Alexandry Kusej odišli zo SNG do Slovenskej akadémie vied, kde vediete Centrum vied o umení. Čomu sa venujete?
V centre sa s kolegami primárne venujeme základnému výskumu v oblasti dejín umenia, divadelnej a filmovej vedy, to znamená, že pracujeme na štúdiách, publikáciách, zúčastňujeme sa medzinárodných konferencií. S výstavami je to zložitejšie, hlavne kvôli partnerom a financovaniu, no nedávno sa skončila napríklad veľká výstava zo súkromnej zbierky Andreja Zaťka v Ludwigovom múzeu v Budapešti, ktorú sme partnersky pripravovali aj s Luciou Gregorovou Stach. Videlo ju 11-tisíc ľudí, z čoho mám radosť. Tento rok nám už vyšlo sedem publikácií, ďalších šesť je už pred vydaním. Mám z toho radosť, keď sa výskum zhmotňuje v hmatateľných výsledkoch. V SAV sa cení najmä prezentácia a konfrontácia našich výsledkov v zahraničí, no ja som presvedčená, že náš výskum je potrebný aj pre domácu pôdu. Považujem to za svoju misiu.
Máte aj nejaké vlastné bádateľské ambície?
Áno, dokonca to mám pomerne jasne pomenované, sú veci, ktoré ešte chcem urobiť, a veci, ktoré už nesľubujem. Ešte chvíľu sa budem venovať slovenskej moderne, rada by som sa pokúsila otvoriť nové interpretačné cesty a dokončiť, čo som začala.
V jednom rozhovore ste spomínali, čo zahrnuje práca kunsthistorika a ako sa človek neustálym vzdelávaním a praxou prepracuje k tomu, že dokáže pomerne rýchlo povedať, čo je dobré a čo zlé umenie a čo už umením nie je. Kedy ste si uvedomili, že túto schopnosť už máte?
Neviem, či existuje konkrétny moment, keď som si to uvedomila. Ale keď som v 90. rokoch prišla do Slovenskej národnej galérie po jedenástich rokoch strávených na akadémii a začala som sa oveľa intenzívnejšie stretávať a pracovať s umením, vtedy mi už základné kontúry boli jasné.
Koľko umenia musí človek vidieť, aby to dokázal vyhodnotiť relatívne rýchlo?
Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.
