Bojím sa umierania, odkedy mi v detstve zomrela mama. Dnes už viem, že existuje aj dobrá smrť, hovorí zakladateľka hospicu
Katarína Habláková mala štyri roky, keď jej zomrela mama. Najskôr pocítila intenzívny smútok, neskôr sa k nemu pridal takmer bytostný strach z okamihu, keď sa skončí aj jej vlastný život. „V momentoch, keď ma premáhali obavy zo smrti, som si vravela, že sa zo mňa raz určite stane princezná, ktorá bude žiť večne a smrť sa jej nebude týkať,“ opisuje svoje detské predstavy.
Úzkosť z myšlienky na smrť ju sprevádzala počas celého detstva i dospievania a neodznela ani v dospelosti. Po tom, čo v Himalájach ako tridsiatnička počas zemetrasenia takmer prišla o život, sa rozhodla čeliť svojim úzkostiam a začala sa cielene vyrovnávať so svojím strachom i stratou mamy.
V roku 2022 sa stala spoluzakladateľkou mobilného hospicu Most domov. Po skúsenostiach spätých s úmrtím jej otca a dvoch starých mám je dnes presvedčená, že dobrá smrť existuje. „Do umierania možno vniesť rešpekt, jemnosť, láskavosť, nehu. Okamihy na konci života dokážu zmeniť vnímanie celého nášho predošlého života. Posledná chvíľa je rovnako dôležitá ako tie predošlé,“ hovorí.
V rozhovore hovorí aj o tom, čo jej ako dieťaťu po smrti mamy pomáhalo cítiť sa lepšie, prečo so svojimi deťmi o smrti hovorí otvorene, prečo musela manžela nechať po zemetrasení v horách a ako dlho musela čakať, aby zistila, či prežil.
Spomína aj na maminu smrť, ktorá bola veľmi nečakaná. Zomrela mesiac po narodení Katarininej druhej sestry. „Príbeh o tom, ako sa to stalo, poznám z rozprávania. V jeden deň si doma chystala kávu a na ďalší ju odviezla záchranka. Mama upadla do kómy a krátko nato zomrela. Doma sa hovorilo, že mala nádor na mozgu. Bolesti a ťažkosti, ktoré mesiace pociťovala, pripisovala tehotenstvu a nik ich neriešil,“ uvádza.
Ako dodáva, mohlo ísť aj o aneuryzmu, teda upchatie cievy v mozgu. „Neviem, či by sa dnes spätne vôbec dalo dopátrať k presnej príčine jej smrti, no už to vlastne ani nie je dôležité. Pamätám si telefonát, počas ktorého tú správu oznámili otcovi, aj ako ma pri tom držal na rukách. Spomínam si aj na pohľad na rakvu a na mamin pohreb, je však otázne, či sú to moje vlastné skutočné spomienky,“ hovorí.
Maminu smrť podľa vlastných slov spracováva doteraz. „Pamätám si na pocit smútku, ktorý som cítila. Mám ho v sebe dodnes. Ako dieťa som mala vždy nálepku smutného, večne zamysleného dieťaťa. Približne rok po maminej smrti sme s otcom bývali u deda. V tom čase som sa začala smrti intenzívne báť,“ uzatvára.
