Lekár musí sedieť na úrovni očí pacienta a rozprávať s ním ako rovný s rovným
Kniha Ľudskosť v liečbe rakoviny je rozhovorom historičky Žofie Lysej s onkológom Štefanom Korcom. Ukážka z knihy, ktorá vyšla v knižnej edícii Denníka N, sa venuje obdobiu, keď sa človek dozvie svoju diagnózu.
Pri prvom stretnutí s onkológom pacienti zväčša už vedia, že majú rakovinu. Prvotný šok z diagnózy majú za sebou a do ambulancie prichádzajú, aby im lekár vysvetlil diagnózu a navrhol liečbu.
Podľa Korca je pacient v prvom rade človek a nemožno ho definovať ako jednotnú kategóriu, pretože každý je jedinečný. Keď sa prvýkrát stretáva s človekom, ktorý už pozná svoju diagnózu alebo ju aspoň tuší, začína rozhovor všeobecne. Zisťuje, kto sedí oproti nemu, ako sa k situácii stavia, aké má priority a ako sa pozerá na budúcnosť. Na tom potom stavia debatu o konkrétnom ochorení, jeho rozsahu, liečbe a perspektíve.
Korec opisuje aj to, ako k pacientovi pristupovať. Keď vedel, že ho čaká vážny rozhovor, prisunul si stoličku k pacientovi a rozprávali sa. Rozhovor podľa neho nikdy nemá prebiehať spoza stola. V Novom Mexiku si biely plášť obliekol možno raz, nosil košeľu a kravatu. Plášť podľa neho čiastočne izoluje, vzbudzuje rešpekt, ale zároveň vytvára hranicu, ktorú nechcel.
„Ako lekár musíte sedieť na úrovni očí pacienta a rozprávať s ním ako rovný s rovným,“ uvádza Korec. Dbal na to, aby nad človekom nestál a neprihováral sa mu zhora. Rovnako postupoval na oddelení, keď pacient ležal v posteli.
Pacienti podľa Korca pri oznámení diagnózy väčšinou reagujú slovami, že to podvedome tušili. Často sa rozplačú, no hneď nasleduje otázka, akú majú šancu. Vtedy je podľa neho dôležité postaviť sa na racionálnu bázu a otvorene hovoriť o náročnosti liečby a reálnych vyhliadkach.
Korec zdôrazňuje, že diagnóza rakoviny už dávno nie je rozsudkom smrti. Drvivá väčšina onkologických ochorení je dnes podľa neho úspešne vyliečiteľná. Pri zaisťovacej liečbe pacientom vysvetľuje, že negarantuje stopercentné vyliečenie, ale dramaticky znižuje pravdepodobnosť návratu ochorenia.
Pacientom radí dôverovať lekárovi a oprieť sa o štatistiky. Zároveň ich nabáda, aby nedovolili, aby z nich choroba urobila úbohého pacienta. Pokiaľ im to sily dovolia, majú podľa neho pokračovať v živote, byť aktívni a pracovať. „Buďte v prvom rade človekom, až potom pacientom,“ uvádza Korec.
Na prvú návštevu k onkológovi by pacient podľa neho nemal ísť sám. Mal by si vziať blízkeho ako druhý pár uší, pretože pacienti bývajú vystresovaní a z rozhovoru zachytia len zlomky. Pred rozhovorom by mal mať základnú predstavu o svojom stave a pripravený zoznam otázok.
Pacient by sa mal pýtať na celý harmonogram liečby, na vedľajšie účinky aj na to, komu môže zavolať, keď nastanú problémy. Legitímna je podľa Korca aj otázka, či existujú iné možnosti liečby alebo novšie postupy v zahraničí.
Korec hovorí aj o rozdieloch medzi pacientmi. Niektorí nechávajú rozhodnutie plne na lekárovi, iní chcú urobiť všetko, čo sa medicínsky dá, aj za cenu vyššej toxicity. Vtedy už podľa neho nejde len o medicínsku otázku, ale o osobný prístup človeka k životu a riziku.
Druhý názor odporúča vtedy, keď lekár sám váha a prípad nezapadá do tabuliek. Pacient sa vtedy môže opýtať na iné pracovisko. Na Slovensku však podľa Korca pacienti ani lekári na tento prístup nie sú veľmi zvyknutí a mnohí lekári to berú ako kritiku.
Základom dobrého vzťahu medzi pacientom a lekárom je podľa Korca dôvera. Pacient by sa mal lekárovi ľudsky otvoriť a byť úprimný so svojimi obavami a ťažkosťami. Ako neakceptovateľné vníma, keď pacient prichádza s presvedčením, že vie o chorobe viac než lekár, a odmieta odborné argumenty.
