Reflexia nad vojnou a zabíjaním v Afganistane
Mulláh Abdul Rahím Guláb, protagonista, ktorý sa otvorene zamýšľa nad svojím podielom na smrti šiestich alebo dokonca siedmich ľudí, vnáša do diskusie hrozivé otázky o identite a morálke vo vojne. Jeho príbeh začína v období jedného z najintenzívnejších konfliktov vo vojne v Afganistane, v bitke o Mardžáh, keď mal len 22 rokov a velil tímu prieskumných ostreľovačov. V týchto krutých podmienkach bol nútený bojovať s niekoľkými psychologickými a emocionálnymi dilemami, ktoré vyplývali z neustále sa meniacich situácií na bojisku.
Guláb popisuje, ako je zabíjanie v konflikte, ktorý trval dve desaťročia a skončil katastrofálne, skutočne ťažké. Takisto upozorňuje na paradox, že zatiaľ čo sa očakávalo, že americká armáda „získa srdcia a mysle“ afganského obyvateľstva, v skutočnosti museli často bojovať priamo v blízkosti domov miestnych ľudí. Takéto situácie vedú k osobným konfliktom a otázkam, kto je priateľ a kto nepriateľ. Úlohy, ktorých sa zhostil, sa často zdali byť na hrane medzi morálnymi hodnotami a existenčným strachom.
Guláb zdôrazňuje, že v prostredí, kde sa rešpekt a uznanie získa prostredníctvom zabíjania, sa postupne stáva faktom, že zabíjanie nie je pre mnohých vojakov len povinnosť, ale aj spôsob dodania si hodnoty a úspešnosti. Odsudzovanie americkej stratégie sa stáva ešte naliehavejším, keď si uvedomujeme, že vojna bola odsúdená na neúspech ešte pred tým, než sa začala. Tento vojenský kontext robí z Gulábových rozhodnutí o život a smrti zastarané z pohľadu morálky a etiky.
Nehovoriac o Talibanovej kontrole nad afganským obyvateľstvom a ich brutálnych praktikách voči ženám a etnickým menšinám, ich vylúčenie sa stalo ospravedlnením pre pokračujúce vojenské operácie zo strany USA. Guláb poukazuje na ironickú situáciu, kedy americká armáda, ktorá sa snažila pomôcť, sama spôsobila nesmierne utrpenie a stratu v afganskom obyvateľstve, pričom ich zlyhania boli zriedkavo spomínané. Takéto úvahy burcujú otázky o skutočnom účele vojenských zásahov a o tom, ako morálne zlyhávanie ovplyvnilo celý národ.
Po odchode z námornej pechoty sa Guláb stal novinárom a snažil sa porozumieť toku histórie, v ktorej sa ocitol. Jeho snaha vrátiť sa späť a analyzovať svoje minulé rozhodovania je dôkazom hlbokého vnútorného konfliktu, avšak aj túžby po odpustení a porozumeniu. Práca novinára, prekypujúca hrozivými správami a traumatickými udalosťami, len umocnila jeho pocit viny a hanby. Premietal sa do násilia, ktorého bol svedkom, ale aj do častých klamstiev, ktoré sprevádzajú každý vojenský konflikt.
Keď sa vrátil do Afganistanu, aby sa stretol s niekým, proti komu kedysi bojoval, Guláb sa snažil preniknúť hlbšie do psychológie nepriateľa. Táto skúsenosť pomohla rozšíriť jeho pohľad nielen na realitu vojny, ale aj na vlastnú zložitú identitu v chaose, ktorý vznikol. Zistil, že porozumenie a empatia sú len kúsok od seba, avšak v prostredí vojny sa zdajú byť úplne nedosiahnuteľné.
