O mužoch a samote
Zdá sa mi, že v istom bode, niekedy v strednom veku, sa mnohí muži uzavrú. Teda ak niekedy boli otvorení, čo takisto nie je isté.
Pondelok bol ťažký. Ráno som sa nezastavil, doobeda práca, potom sa rýchlo ostrihať, lebo budem veľa pred ľuďmi, tak aby som vyzeral ako človek. Odtiaľ rovno na letisko, let do Košíc. Pomedzi to, na letisku a v lietadle, hovor k jednej konferencii.
Poobedňajší let do Košíc sa mi zdal ako fantastický nápad. Cestu vlakom milujem, ale lietadlo stojí rovnako a trvá necelú hodinu, potreboval som ušetriť čas a takto ho ušetrím. Až kým som sa, len tak mimochodom, nedozvedel, že poobedňajšie lety zvyknú aj výrazne meškať – lietadlo jednoducho počas dňa naberie meškanie a už ho nedobehne.
Nebola to dobrá správa: o šiestej som mal mať diskusiu v Artfore, rezerva bola povedzme hodinu, ale ak bude meškanie väčšie, tak je hotovo – riešenie neexistuje a prvýkrát v živote budem musieť diskusiu tesne pred začiatkom zrušiť. Mrzelo by ma to, lebo Košice aj Artforum mám rád.
Nehovorím to preto, aby som sa chválil vlastnou zaneprázdnenosťou. Ostatne, som presvedčený, že na zaneprázdnenosť človek nemá prečo byť hrdý.
Deň, keď sa všetko kazí
Hovorím to preto, že to bol jeden z tých dní, keď sa zobudíte a nie ste pánmi svojho času, len idete z miesta na miesto a dúfate, že všetko stihnete. Toľko sa toho môže pokaziť, a ak sa pokazí len jedna vec, celý plán padá a odnesie si to Artforum.
Ja viem, že si za to môžem sám, že to ja som si to takto naplánoval, nikto iný to za mňa neurobil. Ale naozaj to bolo stresujúce.
